Nenormálny život, normálnej celbrity! - 3. kapitola

26. února 2009 v 19:52 | Dada |  Nenormálny život,normálnej celebrity!
No som sa dotrepala k novému dielu. Upozorňujem, že nejaký štvrtý a piaty som napísala a potom bude dlhá pauza takže si počkáte.



Zložila som mobil a obzrela som sa. Trpiteľsky som sa usmiala a kývla hlavou na dievčatá nech nasadnú. Otvorila som dvere limuzíny a nastúpila. Za mnou šli baby. V aute nastal všeobecný rozruch. Chalani si niečo šuškali. Zrazu mi zazvonil mobil. Zdvihla som to.
"Prosím?" spýtala som sa.
"Ahoj zlato, kde trčíš?" spýtala sama moja kolegyňa z kapely a zároveň najlepšia kamoška.
"Pusinka nekrič, ale musím ísť na dva mesiace do nejakého zapadákova niekde v tramtárii a ........." nestihla som dopovedať lebo som si musela telefón odtiahnuť od ucha.
"Vravela som ti nech nekričíš." povedala som, keď hlas z telefónu konečne prestal zavíjať.
"Ako nemám kričať? Veď o tri mesiace je tá súťaž." Povedala.
"Až o tri? To zvládneme." Povedala som jej.
"Počuj ty optimista TO nevládneme. Na 100%." Povedala a založila. Vzdychla som si.
"Kto to bol?" spýtal sa otec.
"To ťa trápiť nemusí."
"Ale trápi."
"Lili." Povedala som a skončila našu konverzáciu, tým že som sa otočila chrbtom. Po hodine sme konečne dorazili na letisko. (a to sme boli od letiska asi 10 minút peši).
"Konečne." Povedala som a znova prišla na rad moja skrášľovacia procedúra. Cestou sem som ako-tak upravila aj ostatné dievčatá. Pozrela som sa cez tmavé sklá. Okolo mňa boli samí novinári. Šofér šiel otvoriť dvere. Vystúpila som. Zakryla som si tvár a spolu s ochrankou som sa tlačila k vchodu. O päť minút sa ku mne dotlačili aj ostatný a pozerali na tých ľudí vonku pohľadom typu: Rovno z cvokhousu?
"Toto prežívaš každý deň?" spýtalo sa ma také blonďavé, modrooké indivíduum.
"Hej, prečo?" spýtala som sa.
"Že toto by som asi neprežil."
"Tak viac-menej prežil. Ale bez ochranky by si skončil udupaný, ožratý, dobitý, fialový a tvoj mozog by ležal niekde v Beverly Hills. " oznámila som mu s nenormálnym kľudom. On nasucho preglgol a pozeral na mňa ako keby som práve vyhrala pohár v atletike a pritom by som boxovala.
"Čo sa tak na mňa pozeráš?" spýtala som sa.
"Že to vydržíš."
"Som už raz taká." Povedala som a viedla som ich k lietadlu. Nastúpili sme a usadili sa. Letuška trepala niečo o bezpečnostných pásoch, kyslíkových maskách a záchranných vestách. Pripútala som sa a oprela sa o okienko. Zaspala som.
"Vivi zobuď sa!" kričal na mňa otec a triasol zo mnou.
"No jasné." Povedala som a otočila som sa k okienku.(počas spánku som sa trochu prehodila).
"Už sme pristali." Povedal. Posadila som sa. A začala som zmätkovať.
"Sadni si a upokoj sa." Povedal oco. Potom však očividne zmenil názor a kývol hlavou že mám ísť preč. Postavila som sa, vzala si kabelku a vyšla z lietadla. Presunuli sme sa do auta a následne sme šli do nejakej dediny. Cesta tam trvala asi tak 10 minút. Vystúpili sme pred na to mesto veľkou budovou. Vošli sme dnu a zastali pred dverami. Otec zaklopal a keď sa ozvalo povolenie tak vstúpil.
"Dobrí deň." Pozdravil otec a ja som s neveriacim pohľadom pozerala na bloncku s prsiami ako Pamela Anderson. Sánky padla na zem a oči mi TAKMER vypadli z jamiek.
"Ahoj, takže toto musí byť Vivien." Povedala.
"Správne." Povedala som a usmiala sa. Vzápätí niekto zaklopal a vošiel. Bola to žena. Nevenovala som jej pozornosť až keď ju otec nepredstavil ako svoju budúcu manželku. Vtedy som sa vystrela, našpúlila pery a obrátila sa na ňu s úsmevom, ktorý vyjadroval moje veeeeeeľmi vysoké pohŕdanie.
"Ahoj. Ja som Kiera. A ty musíš byť Vivien." Povedala s úsmevom a´ la Hollywood.

".Vždy si bol na blondíny tati? Ona je bruneta." Povedala som. Znalecky som si ju premerala. Zachechtala som sa.
"Vždy sa ti páčili ženy...ehm...ako to povedať. Kyprejších tvarov." Povedala som a uškrnula sa.
"No čakala som niečo lepšie. Nič moc." Povedala som a vyšla z miestnosti. Len čo som bola dosahu TEJ ženskej tak som sa rozbehla preč. Bežala som preč. Preč od otca, preč od tej ženskej a hlavne preč od všetkých. Zastala som pri nejakej skale. Boli tam schody tak som na ňu vyliezla. Bolo tam okolo 700 schodov. Na skale bolo niečo vytesané. Myslím že to boli tváre ľudí. Vykašlala som sa na to a posadila som sa na skalu. Zahľadela som sa dole. Všetko bolo plné. Rušné ulice tohto zapadákova boli prepchané ľuďmi. Iba ľuďmi. Nikde žiadne auto. Nič. Postupne som si uvedomila že mi vlhnú oči. Zažmurkala som. Vzala som si do ruky mobil a zavolala som mame.
"Ahoj." Povedala som.
"Zlatko čo ti je?" spýtala sa mama.
"Ty si vedela ako vyzerá ocova budúca manželka?" spýtala som sa.
"Ako?"
"Miss 2009. Perfektná postava a ten ksicht? Blé."
"No."
"Iba no? Iba to povieš? Nejakú radu? Nič?"
"Zlatko toto je tvoj boj. Ty ho musíš vyhrať."
"Dobre. Tak papa." Povedala som neochotne.
"Ahoj," povedala a zložila. Pozrela som sa pred seba. Prudko som sa postavila. Ani som si to neuvedomila a už sa zotmelo.
Zbehla som dolu po schodoch a prechádzala som sa po uliciach. Ľudia sa na mňa pozerali ako keby som spadla z Marsu. Ja som sa iba škerila.
"Vivi." Zakričal niekto moje meno.
"Prosím?" spýtala som sa.
"Konečne sme ťa našli. Máš ísť k otcovmu domu." Povedal.
"A keď odmietnem?"
"Tak máš ustlané u mojej sestry." Povedal.
" Dobre a nevieš kde mám kufre?" spýtala som sa.
"Dva máš u ségry a dva u otca." Povedal.
"Dobre a kde býva tvoja ségra?"
"Tade." Povedal. Usmiala som sa a šli sme rušnými ulicami mesta. Pchali sme sa uličkou, ktorá merala asi tak pol metra. Bola prázdna tak sme sa tam v pohode zmestili. Kým sme prišli k domu jeho sestry dozvedela som sa jeho meno, vek a odkiaľ je.
"No konečne ste tu." Povedala Temari.
"On je tvoj brat?" spýtala som sa a hľadala som medzi nimi podobnosť. Obzerala som si ich spredu, z boku aj zozadu a potom som vzdychla.
"Čo je?"
"Nevidím žiadnu podobnosť." Povedala som a vzdychla. Znova.
"No tak myslím že ju pri nás ani nenájdeš." Povedala a zasmiala sa.
"čo to tu tak dobre voní?" spýtala som sa.
"Večera." Povedala a ja som sa usmiala.
"Za chvíľu to bude hotové. Môžeš sa ísť umyť." Povedala a ja som prikývla.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Midori Yoshi Midori Yoshi | Web | 26. února 2009 v 21:44 | Reagovat

superrr:D

2 @ĐÜ$Q@ @ĐÜ$Q@ | Web | 4. března 2009 v 20:02 | Reagovat

Kdo dostane tento dopis, nechť políbí toho, koho má rád. Podívej se na tento dopis, byl vyslán Tobě pro štěstí. Originál je uložen u ženy z Anglie a obletěl celý svět 9 krát. Nyní bylo štěstí vysláno Tobě. Obdržíš štěstí do několika dnů po obdržení tohoto dopisu, ale musíš ho poslat lidem, o kterých si myslíš, že štěstí potřebují a Ty jim ho přeješ. Neposílej žádné peníze, protože štěstí se nedá koupit. Odesílání tohoto dopisu nezdržuj, protože musí opustit Tvoje ruce do 96 hodin. Voják Ralf obdržel po odeslání 20-ti kopií 7 milionů dolarů. Paní Dosová poprosila sekretářku, aby jí udělala 20 kopií a za několik dnů vyhrála 20 tisíc dolarů. Jana Dolanová dostala tento dopis a ve 20-ti kopiích ho nechala udělat, ale zapomněla je poslat. Ztratila práci, ale když kopie opožděně odeslala, získala ještě lepší práci než měla. Pavel Bura dopis vyhodil a za několik dnů zemřel. Přerušil řetězec a nevěřil v jeho moc. Proto prosím odešli tento dopis ve 20 kopiích a uvidíš, co se stane po 4 dnech. Tento řetězec pochází z Venezuely a byl vyslán Tobě. Byl psán Linetem Doudem, misionářem z J. Ameriky. Kopii tohoto dopisu musí obdržet celý svět. Po několika dnech se dočkáš překvapení. Je to pravda! Když nevěříš pověrám, dávej pozor, co se stane po 4 dnech. Tak hodně štěstí

3 Nicolette Sarah Bonnová Nicolette Sarah Bonnová | Web | 11. března 2009 v 20:56 | Reagovat

bolo to super! Vyzerá to dobre, otcova žena a´lá Hollywood :DTeším sa na dalšiu časť! Tak honem! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.